Valaská škola

Vo Valaskej škole mravúv stodole autor reflektuje a komentuje etiku medziľudských vzťahov. Epické pozadie jeho moralizačných ponaučení tvorí 21 biblických pastierskych príbehov (v autorovom názvosloví „nót“). Chronologickým zoradením a smerovaním (od prvého starozákonného pastiera až po novozákonné zrodenie Dobrého pastiera Krista) predstavujú vlastne dejiny spásy (historia salutis). S touto koncepciou súvisí aj spôsob Gavlovičovho podania, v ktorom sa prelínajú biblické a súveké udalosti. Autor pritom v nepriamej polemike s európskou idylickou pastorálnou tvorbou uplatňuje princíp reálneho opisu výjavov a reálií (bitky valachov o pasienky a studne, ich ťažká každodenná práca, náročná opatera ovčieho a kozieho dobytka a pod.). Pri charakteristike pastierskeho života a mravov však miestami i sám uplatňuje idealizačné postupy (postavy biblických pastierok ). V 59 dvanásťveršových strofách („konceptoch“) každej nóty (vrátane 22. nóty bez úvodného príbehu, s názvom Prídavek) podáva Gavlovič súhrn ponaučení a praktických rád pre každodenný súkromný aj verejný život. Pri ich literárnom stvárnení sa riadi rétorickou zásadou docere et delectare (poúčať a zabávať), ktorú vyjadruje aj známy výrok antického básnika Horatia, uvedený ako motto skladby.

Tematicky i námetovo čerpá Gavlovič z repertoáru biblickej, antickej, stredovekej, humanistickej i barokovej a ľudovej slovesnosti. Príklady uplatňovania a dodržiavania kresťanských mravných zásad sa uňho nikdy nevyčerpávajú jednostranným moralizátorským gestom. S porozumením pre ľudskú krehkosť podrobuje ten istý jav viacerým uhlom pohľadu v presvedčení, že „i nejhorší v svete človek má nečo dobrého, / jako i nejlepší človek nebývá bez zlého“. Úroveň mravnej integrity obce odvodzuje od vnútornej celistvosti každého jej príslušníka. Ako najvyššiu normu zodpovednosti pred Bohom i pred blížnym vyzdvihuje svedomie.